Ako bežní klonoví vojaci sme boli vyslaní na túto veľmi zelenú, riedko osídlenú planétu. Išli sme na klasický prieskum, čo znamená 2 transportéry, v nich 2 roty a ako veliteľ s nami bol s nami vždy aspoň jeden Jedi. Tentokrát ním bol vysoký, štíhly Kamíňan Vaysman, povahou mierny a disciplinovaný. Loď Senes (triedy Venator) s nami pristála na veľkej čistine uprostred zdanlivo nekončiaceho lesa. Ďalej sme leteli v transportéroch, stále bližšie ku snáď jedinej kopcovitej pahorkatine na planéte. Oproti ktorýmkoľvek iným horám alebo kopcom v galaxii mi toto pripadalo naprosto úbohé. Pristáli sme na miernom úbočí a vykladali všetko vybavenie. Do lodí sa zmestili len 2 skútry, ktoré onedlho vyrazili s klonmi v sedadlách. Volali sme ich Stan a Martin. Fajn chlapíci a výborní vojaci. Škoda že sme ich už nikdy nevideli. Ostatní sa vydali na čele s Vaysmanom preskúmavať terén. Cieľ bol jasný: niekde na týchto 50 km2 videli miestni obyvatelia Separatistov.
Neďaleko odtiaľto sa totiž nachádza tretie najvačšie mesto planéty: Anarak. Tí miestny, Mainaovia síce neboli súčasťou Galaktickej republiky ale nemali svoju armádu. Navyše, planéta mala strategickú polohu: odtiaľto sa Separatisti mohli pomerne bezproblémovo dostať až ku planétam jadra. Situácia preto bola vážna, ale vačšina klonov bola potrebná inde. Vojna sa pomaly dostávala do tretieho roku trvania, a v tomto období boli boje najkrutejšie. Ešte pred vstupom do lesa sa roty rozdelili. Mali sme sa držať asi kilometer od seba, na dosah komlinkov. Mňa pridelili do ku Vaysmanovy, čiže budeme preskúmavať severnú časť oblasti.
Potom sme vyrazili. Nedržali sme sa vo formácii ale v zhluku. Snažili sme sa nenarobiť žiadny hluk. Aj tak to asi nebolo nutné, zem pokrývala hrubá vrstva ihličia. Všade okolo nás rástli vysoké borovice a smreky, len občas na nerovnom profile krajiny rástol nejaký krík alebo niečo podobné. Miestami sa okolo nás mihol nejaký hmyz alebo terén narušil prúd riečky. Postupovali sme pomalu jednak nebolo kam sa ponáhľať. Klon vedľa mňa držal vec veľkú asi ako kalkulačka. Ním sa zachytávali elektromagnetické signály, ktorými sa ovládali droidi. Po asi hodine kráčania klon s kalkulačkou zastal a zahlásil: ,,Pane, niečo som zachytil. Prichádza to zo západu."Všetci zastali a Vaysman sa otočil: ,, Výborne.Tak teda vpred "
Povedal to hlasom tichým a vyrovnaným. Vtom to začalo. Spoza veľkej skaly pred nami sa na nás vyrútilo približne15 droidov a odrezali nám cestu vpred. Bol som ohromne prekvapený. Prečo ich prijímač nezachytil? Všetko sa to udialo v jedinej sekunde. Droidi začali páliť a prvé blasterové strely svišťali vzduchom. ,, Kryte sa " zakričal Vaysman a spoza opaska vytiahol zelený svetelný meč. Obratne odrážal strely a dvaja droidi vzápatí padli na zem. Vybral som si na krytie jednu z borovíc, všetci okolo mňa urobili to isté. Prichystal som si pušku a vyklonil som sa spoza stromu. Rýchlo som vystrelil po jednom z droidov 2 strely. Tie ho zasiahli do robotického hrudníku a on sa v spŕške iskier zvalil na zem. Nepriatelia ma bleskurýchlo zamerali a rýchlo som sa zase stiahol. Jedna zo striel minula moju helmu len o niekoľko centimetrov ďalšie 3 neškodne narazili do borovice. Prezrel som si stav bitky. 5 klonov nehybne ležalo na poduške z ihličia , ostatní sa striedavo kryli a pálili po droidoch. Tí boli rozflákaný snáď po celom lese, pretože niekto múdry použil granát. Posledná dvojica robotov ešte bojovala, než skončila rozseknutá na dvoje Vaysmanovým svetelným mečom. Chcel som sa radovať ale kútikom oka som zbadal ďalší, vačší problém: droideky v guľovej forme. Nevedel som koľko ich je a začala ma dusiť panika. ,,Pozoooor!!" vykríkol som do komlinku ale bolo neskoro.
Droideky nadobudli svoj zvyčajný tvar, zapli si štíty a rozpútali to PEKLO. Len málo klonov vtedy vedelo kdo ich zabil. Niektorý sa ledva stihli otočiť a už im do chrbáta vrazila zákerná blasterová strela. Patril som k tým šťastnejším. Okamžite som sa hodil na zem za malý hrboľ zeme. Za ten som si ľahol a v komlinku som počul zúfale vzdychania a kriky svojich priaťeľov. Nie, takto sa to neskončí. Vzkypel vo mne hnev. Vyklonil som sa spoza hrboľa, pripravil pušku, ledabolo zamieril a bezhlavo som začal strieľať. Nedbal som na nebezpečenstvo. Droideka odo mňa schytala pekných pár rán. Vďaka tomu, že som mal silnejší, hoci trošku ťažší a pomalší blaster, dokázal som jej štíty preraziť. Potom stačili už len pár presne mierených rán do stredu jej tela. Nepriateľský robot sa s rachotom zvalil na zem a skotúľal sa dolu miernym kopečkom. V tom zmetku som ledva zazrel Vaysmana. Obrovské čierne oči mal zavreté, ruku vystrenú pred seba. Strely ho akoby zázrakom obchádzali. Z ničoho nič sa 3 droideky zdvihli nad zem a vzápatí obrovskou rýchlosťou vpálili do okolitých stromov. Ostali po nich len trosky. Bol som úplne uchvátený Jediskými schopnosťami a to sa mi málom stalo osudným. V rameni som pocítil prudkú spaľujúcu bolesť. Nejaká zablúdená strela ma doň trafila. Vďaka bolesti som stratil kontrolu nad svojím telom, ktoré sa teraz bezvládne sunulo dole kopcom. Trochu som si pri tom udrel hlavu o kameň, ale to som skoro nevnímal. Myseľ som mal zastretú bolesťou a zúfalstvom. Prečo zúfalstvom? Pretože posledné čo som pred zamdlením počul bolo utíchnutie paľby na našej strane....
Žádné komentáře:
Okomentovat