(Poviedka) Star Wars: Peklo na Uturuku 2.časť

Z bezvedomia ma prebral Vaysman. Najprv som nevedel, kto to je, ale tá postava nado mnou s mojím telom triasla stále zurivejšie. Napokon som sa podujal otvoriť oči. Jedimu viditeľne odľahlo. Podal mi ruku a ja som sa posadil. ,, Som rád, že žiješ." chabo sa na mňa usmial ,, Už som si myslel, že som tu ostal sám. Vstávaj, musíme Mainaov varovať. Je ich tu oveľa viacej a hliadkujú po celom lese." Otupene som vstal a došiel si pre svoju prilbu, ktorá pristála asi 2 metre odo mňa. Až vtedy som si všimol telá svojich druhov na zemi. Telá mali poskrúcané v rozličných uhloch, nepochybne boli všetci mŕtvi. Prekvapilo ma, že som už necítil  rameno.Musel mi h nejako vyliečiť. Nasadil som si helmu, pušku mal odistenú a pripravenú, telo v pozore. ,, Možeme vyraziť, pane." Vaysman si ma prezeral so šibalským úsmevom na tvári. ,, Vieš bežať?" Otázka ma zaskočila ,, Samozrejme, pane" Jedi podišiel ku mne, potľapkal ma po pleci a povedal:,, Tak bež" a okamžite vypálil svojím vražedným tempom na juh, kde by mal ležať Anarak.




Okamžite som sa pustil za ním, ale ani zďaleka som mu nestačil. Obratne preskakoval korene a skaly, jedným skokom prekonával aj 3 metre naraz. Krajina sa stále sa stále strmšie zvažovala až zrazu prešla do roviny a nám sa naskytol pohľad na močiare. Boli plné starých sprachnivených listnatých stromov a zem pod nimi skoro nepriechodná. Vaysman sa z ničoho nič hodil za korene najbližšej vyvrátenej borovice a gestom mi naznačil, aby som urobil to isté. Chcel som sa ho spýtať prečo, ale on ma umlčal zdvihnutou rukou a dotkol sa svojich malých uší. Pár minút sme nehybne ležali až som to začul i ja. Slabý dupot niečoho, čo išlo po lesnej cestičke vychodenej zverov. Hneď som ten dupot spoznal. 2 droidi, ak  nie viac. Vaysman sa ku mne naklonil : ,, Zostreľ ich, ale mier presne, inak spustia poplach a za chvíľu po nás pojde celá armáda."Prikývol som a vykukol som spoza koreňov. Naozaj tam stáli, dve klasické B1. Moc som nad tým nerozmýšľal, vytiahol som pušku a rýchlo zamieril. Droidi si ani neuvedomili moju pritomnosť. Strely ich zasiahli do hláv, tie sa odlomili a aj ostatky ich tiel spadli na zem. Vaysman tiež vykukol, kývnutím hlavy ma pochválil a hnal sa ku močiarom. Vtom mi skrsla v hlave otázka. ,,Pane, skúšali ste kontaktovať druhú skupinu?" ,, Skúšal som to. Všetci sú mŕtvi ale pravdepodobne ich nezabili droidi. Čím bližšie sa však nachádzame pri močiari, tým viac tu cítim temnú stranu. Táto oblasť je ňou prestúpená. Preto maj oči na pozore." s týmito slovami  vkročil na nepevnú podu a ja za ním. Prechádzali sme samými mlákami a blatom. Kamíňan sa často musel skŕčať, krov tu bolo viac než dosť. Mne sa išlo naprosto ,,pohodlne": nohy som mal celé od blata a zbroj pri týchto krovinách skor zavadzala. Vaysman vyzeral čím ďalej, tým znepokojenejšie. Jediná veta, ktorá počas cesty zaznela, pútrila Jedimu: ,, Ten pocit silnie" Odmietol mi povedať viac. Porast sa stával čím ďalej, tým nepreniknuteľnejší. Zároveň sme zachytili všade okolo nás mierny šuchot. Vtedy sme si mysleli, že je to vietor. To nás skoro stálo život. Zrazu sme sa dotrmácali až do obrovského kruhu v centre močiarov.Jeho obvod mohol byť okolo 30 metrov. Oveľa viac ma však ohromilo, čo sa nachádzalo vnútri kruhu.

 Na naozaj veľkej mláke ležal obrovský červ. Celé telo mal rúžové, hlavu mu tvorila obrovská papuľa,v ktorej sa leskli 4 rady ostrých zubov. Nad nimi trónili veľké červené oči bez bielkaktoré si nás skúmavo, a aj trochu lačno prezerali. Netvor nevydal žiadny zvuk a ja som sa od strachu nemohol ani pohnúť. ešte viac ma ale prekvapilo to, čo sa dialo s Vaysmanom. Jedi sa poslušne knísal ku netvorovi, v tvári nasadený beztvarý výraz. Vyzeral ako poslušná bábka, ktorá musela za každých okolností poslúchnuť svojho pána. Červ pomaly prehovoril : ,, Čakal som na teba, majster Vaysman" posledné slová vyslovil s miernym pohŕdaním. Teda vlastne vyslovil? Ten sykotavý hlas sa ozýval vnútri mojej mysle, pysk príšery sa nepohyboval. ,, Moji poddaní mi o vás priniesli správy." Ako na povel sa z lesa za monštrom objavili vyše 2 desiatky zvláštnych tvorov. Mali 4 nohy s tromi prstami, každý z nich zakončený dlhým pazúrom. Telo mali približne ako človek, len sa nepohybovali vspriamene a z chrbáta im vyčnievali 5 centimetrov dlhé ostne. Hlavu mali presne ako ich kráľ. Moj strach trošku ochabol. Chcel som po nich vystreliť, ale zbraň mi akoby zázrakom sama vyletela z ruky. Červ uprel svoje červené oči na mňa. ,, Toto na návšteve u nás potrebovať nebudeš" Blaster pristál na hromádke niečoho, čo ma na tej scéne vystrašilo najviac: kope častí brnení klonových vojakov. Obzeral som sa po telách alebo kostrách, no žíadne som nenašiel. Netvor ako by mi čítal myšlenky : ,, Moji poddaní vraveli, že im chutili. je to pre nich deliakatesa."Potom uprel svoje oči opať na Vaysmana, ktorý tam doteraz nehybne stál. ,, A teraz ty, náš vzácny hosť. Teraz ťa pustím zo svojej moci a ty sa možeš slobodne spýtať na čokoľvek a dostaneš úprimnú odpoveď." Vaysman sa konečne spamatal, a pár sekúnd dychčal. Potom sa teda spýtal:,, Kto si?" Červ pobavene nadvihol kútiky úst.,,Mňa a mojich poddaných, volajú Mainaovia Sefegi, v ich jazyku to znamená zatratení. Stvoril nás niekto, kto sa vášmu rádu nikdy nepáčil. A kto som ja? Volajú ma Edujo a som strážca tajomstva niečoho, čo by váš rád iste veľmi rád zničil."